Kap. I

11. srpna 2012 v 8:37 | Kiro |  Iba ochranca
Viem, že som sľúbil poviedku celé storočie, ale nejak mi to pri nej nemyslí. Tak som začal písať niečo iné. Mám toho rozpísaného viac, ale nepáči sa mi, že všetko začnem a nedokončím. Prisahám, že toto je posledná poviedka, ktorú začínam. Pokým nejakú nedokončím, nová sa tu neobjaví.
Dej sa odohráva pred nejakým tým storočím, preto sa to odohráva v paláci a rody sa berú vážnejšie ako dnes. Dúfam, že to nie je až také hrozné.

Volám sa Aikawa a mám 22 rokov. Moja rodina už po celé generácie slúži rodu Minamoto. Pán tohto sídla a takisto aj pán môjho otca ťažko zasiahli v boji. Všetci sú pripravený na to najhoršie, pretože vieme, že nemá veľkú šancu na prežitie. Preto som aj prišiel do paláca. Tým, že pán zomrie bude môj otec oslobodený a na jeho miesto nastúpim ja. Budem slúžiť jeho synovi verne až pokým jeden z nás nezahynie. To je moje poslanie a preto som sa narodil. Nie je to príjemné keď vám niekto vychodí cestičku a vy po nej ako poslušný pes musíte kráčať. No nebudem sa vzpierať. Už odmala ma učili byť verným psom, ktorý poslúcha svojho pána na slovo a obetuje pre neho aj svoj bezcenný život. Rod Takeda, do ktorého patrím sa zaviazal rodu Minamoto už pred mnohými generáciami. Vtedy sme boli slávny a všade obávanými bojovníkmi. Náš vodca sa dostal do rozporu z nájomnými vrahmi. Ich úloha bola jednoduchá. Zničiť náš rod. Vtedajší pán Minamoto ho zachránil a tak sa mu odvďačil tým, že vybral svojho najschopnejšieho bojovníka a zaviazal ho sľubom chrániť pána Minamota a jeho potomkov. Tento záväzok bol dedičný, nedal sa preniesť na niekoho cudzieho. Pre nás je to istým spôsobom pocta, ale povedzme si úprimne. Pochádzame z hrdého a vznešeného rodu a sme sluhovia. Je to absurdné.

"Pani Nanaka." Pokorne prišiel do záhrady jeden zo sluhov. Očividne nemal dobrú správu čo sme všetci pochopili. Nanaka sa s plačom rozbehla za už mŕtvym manželom. Sluha, otec a ja sme ostali v záhrade. "Sokaku, ty si voľný." Obrátil sa sluha na otca. "Môžeš sa vrátiť k svojej rodine. Za roky oddanosti dostaneš veľké pole, dvoch koňov a niekoľko vriec ryže. Dane nebudeš musieť platiť ani ty ani tvoja rodina. Avšak tvoj syn sa odo dneškom stáva súčasťou tohto paláca. Už sa s tebou nevráti domov. Jeho miesto je tu. Mladý pán Yoshiie bude potrebovať trochu usmerniť. Je príliš divý a naivný. Aikawa." Obrátil sa tentokrát ku mne. "Budeš s ním mať veľa starosti. Upozorním na to aj pani Nanako aby sa na teba nehnevala keď použiješ trochu tvrdšie metódy výchovy." Pousmial sa a zmizol. A to doslovne. "Veľa šťastia synak. Dúfam, že sa mi skoro vrátiš." Tieto slová sa dali chápať rôzne. No nijak som ich neriešil. Teraz som mal plnú hlavu mojej budúcnosti. Ako dlho tu budem žiť?



***



"Pane poďte za mnou." Do mojej izby vošla malá žienka v kimone. Následoval som ju až pred masívne dvere zdobené sakurami a čínskym drakom. Zdvorilo zaklepkala a nechala ma vojsť. V izbe som sa ocitol hneď oproti mladému pánovi. Bol to ešte len chlapec, chlapec so ženskými rysmi. Vážne, kebyže neviem, že to je môj PÁN, tak si myslím, že stojím oproti krásnej mladej slečne. Nádherné, dlhé, havranie vlasy, ktoré mal v gumičke. Modré, veľké oči a jemné rysy. Bledá pokožka.

"Ty si Aikawa však?" Prikývol som. "No na ochrancu nevypadáš obzvlášť nebezpečne." Smial sa mi priamo do tváre. Už teraz som ho neznášal. "Yoshiie, verte tomu, že dokážem ochrániť malého chlapca." Úder sa vracia. Som zvedavý na jeho reakciu. "Nebuď drzý, inak skončí tvoja hlava v mojej vitríne." "No tak to by som si veľmi rád pozrel." Nahodil som provokačný úškrn. "Čo si to dovoľuješ?" Sršal z neho hnev. Takže aj tento patrí k rozmaznaným deckám, ktoré ešte neokúsili život. Veď on skrotne. "Vypadni." "Prepáčte, ale nemôžem sa od vás pohnúť ani na krok. Mám vás predsa chrániť a čo ak by ste náhodou potrebovali prebaliť. To by som neprežil." Okamžite po mne skočil ako mačka po myši. Zvalil ma na zem a obkročmo si na mňa sadol, popritom sa ma snažil asi uškrtiť. Vôbec sa mu to nedarilo. "Zopakuj to!" "Donúť ma." Z vykania som prešiel na tykanie. Tento fagan si moju úctu teda naozaj nezaslúži. Namiesto toho aby sa ešte viac nahneval ma pobozkal. Ten malý bastard ma pobozkal! Fuj. Odhodil som ho od seba tak nešikovne, že sa musel poriadne udrieť o zem. Mňa to však trápilo najmenej. Ten malý je viac skazený ako som si myslel. Bez slova som odišiel z izby a nechal ho tam samého.

Čo ho to napadlo? Veď sme obaja chlapi aj keď on na to nevypadá. Celý deň som sa len tak potuloval a rozmýšľal som nad tým čo Yoshiie spravil. Šiel som okolo stajne a videl ho ako dáva osedlať koňa. Tak toto nie nemôžem ho predsa nechať len tak sa potulovať. Svet je nebezpečný a hlavne tu. Osedlal som si toho svojho a bez opýtania sa k nemu pridal. Len čo ma zbadal, začal poháňať koňa aby šiel rýchlejšie. Ledva som sa ho držal. Vedel teda parádne jazdiť a jeho kôň bol teda trieda. Nečudo, že sa mi stratil z dohľadu a ja som zvyšok dňa strávil tým, že som toho zasrana hľadal. No hrozné. Do paláca som sa vracal už po tme. Takmer ma trafil šľak keď som zbadal Yoshiieho v záhrade ako sa prechádza. Kde dokelu bol celé doobedie? Ráznym krokom s hnevom v očiach som k nemu vykročil. Ako náhle ma spozoroval jemný úsmev mu zmrzol na perách. Otočil sa mi chrbtom a chcel odpochodovať preč. Lenže ja sa len tak nenechám odbiť a tak som sa za ním rozbehol a zdrapil ho za zápästie aby sa ku mne otočil. Lezie mi na nervy takého arogantné správanie. "Kam si do čerta zmizol? Mám ťa chrániť a nie naháňať celé dni. Som tvoj ochranca nie tvoja opatrovateľka." "Vážne? Tak sa tak prestaň správať!" To už bol nabrúsený aj Yoshiie. "Kebyže sa správaš ako sa patrí ani by si o mne nevedel. Ale nie ty musíš robiť problémy. Nevzďaľuj sa odo mňa na viac než na pár metrov, jasné?" "A ty kto si, že mi rozkazuješ? Si na to malý pán, aby si určoval čo smiem a čo nie. Daj mi pokoj a nechaj ma žiť." Vytrhol mi ruku a utekal do svojej izby. Hold kimono je sviňa a pri behu sa to nezaobíde bez nehody. Jemná látka sa zamotala do nôh a tak sa mladý pán rútil k zemi. Aký by som to bol ochranca, kebyže dovolím aby spadol. No chcel pokoj má ho mať. Vystrel sa na zem celý aký je. Hrdo som okolo neho prešiel a s miernym smiechom som sa odobral do svojej izby, ktorá bola nanešťastie spojená s Yoshiiovou. Toto bude veľmi zaujímavý život. Dúfam, že ma z neho neporazí.
 

Jednorázovka

13. července 2012 v 1:34 | Kiro |  Jednorázovky
Po straaašne dlhej dobe sem pridávam jednu poviedku, ktorá ma aj veľmi výstižný názov. Vyšiel som z cviku a na tejto poviedke to 100%-tne vidno. Viem, že to už asi aj tak nikto čítať nebude, ale nádej umiera posledná. Gomenne za gramatické chyby. Prajem príjemné čitanie.


Ahojte, volám sa Haji. Mám 17 rokov a spravil som chybu, ktorej by sa normálne rozmýšľajúci človek nikdy nemal dopustiť. No stalo sa. Rozpoviem vám teda môj príbeh a dúfam, že ma po ňom veľmi neodsúdite.

Všetko to začalo, keď sa naši rozviedli a ja som šiel s mamkou do nového domu. Rozhodla sa presťahovať do iného mesta aby mohla začať nový život. Popravde aj pre mňa to bola veľmi príjemná zmena. Na starej škole som si spravil povesť ťuťka, ktorý si od všetkých nechá skákať po hlave. Samozrejme už taký nie som, no vysvetlite to tej hávedi čo behá po škole. Dom som videl bohužiaľ len na obrázku ale celkom sa mi zapáčil. Pekný, jednoposchodový, malý a hlavne jednoduchý. S mamou sme opustili všetko. Prácu, školu, priateľov, rodinu. Dokonca som bez rozlúčky zbabelo utiekol od svojho priateľa. Áno som gay. Čo sa samozrejme aj prejavilo. Bol to ďalší dôvod prečo si zo mňa robili posmech a panáka na fackovanie. Teraz bude ale všetko iné.

"Ďalej." Ozve sa po zaklopaní. Pokojne vojdem do kancelárie riaditeľa. Svoju nervozitu a nesmelosť nebudem dávať najavo. Nestojím o to aby som skončil tak ako na minulej škole. Od teraz budem chladný a silný. "Dobrý deň." Pozdravím sa ako slušnosť káže. "Áaa, Haji, už sme na teba čakali. Som rád, že začneš chodiť do našej školy. Verím, že sa ti tu bude páčiť." Drobný, starý pán zišiel z veľkej koženej stoličky a v priateľkom geste nastavil ruku. Neodmietol som. Podal mi plán školy a ešte rozvrh na dnes. Dal si zavolať môjho nového triedneho.

"Sadnite si zatiaľ. Nedáte si niečo?" Nechápavo som na neho čumel. Veď tu budem iba chvíľku načo toto všetko. Zrejme zachytil môj nechápavý pohľad. "To viete, pán Miyamoto nie je práve z tých čo by chodili skoro." "Hmm." To už som sedel v kresle a popíjal čajík. Debatovali sme vážne o všetkom až pokým som skoro neumrel. Len čo sa otvorili dvere, a v nich stál vysoký a to vám poviem nádherný chlap, čaj ktorého som sa práve napil nešiel tam kam mal ísť. Začal som sa dusiť. Chlap ku mne okamžite pribehol a pobúchal mi po chrbte. Našťastie to pomohlo. "Ďakujem." Ten hlas bol strašne chrapľavý, tak si nie som istý či to bolo zrozumiteľné. "To sú mi veci, ešte mi neumrel žiak skôr ako som mal tú česť spoznať ho." Krásne sa na mňa usmial a podal mi ruku. "Takana Miyamoto." Tak teraz neviem čo ma dostane skôr. Či ten úsmev, alebo to, že tento sexy chlap je môj triedny učiteľ. Bože na čo myslím, čo si bude o mne myslieť keď sa budem priblblo usmievať a držať mu ruku? "Eee, Haji Kaguya. Teší ma." "Tak, pán Miyamoto vás túto hodinu oboznámi s pravidlami školy a potom budete pokračovať ako všetci ostatní vo vyučovaní." Otočil som sa opäť na pána Takanu a vypochodovali sme s riaditeľne.

Až do jeho kabinetu som za ním mlčky kráčal. Prisahal by som, že po mne po očku pokukoval ale ruku do ohňa by som za to nedal. "Tak sme tu." Zastavil sa pred svojim kabinetom a ja som so svojimi myšlienkami pokračoval ďalej. Čo sa rovná, že som pokračoval v ceste a takmer spadol na zadok ako som do toho "stĺpu" vrazil. Len tak, tak ma chytil. "Takého nemotorného študenta som ešte nemal." Áno bola to urážka, ale ja som to vôbec nevnímal. Držal ma takmer akoby ma objímal a ja som bol v akomsi tranze. Nerozmýšľal som nad tým čo robím. Priblížil som svoje pery k tým jeho a nesmelo ho pobozkal. Neviem kto bol z toho viac mimo či on alebo ja. Avšak po chvíli ma objal pevnejšie a vtlačil ma do svojho kabinetu. Úplne ma odzbrojil. Nechal som sa uniesť jeho bozkami a dotykmi. Nevšimol som si, že za sebou zamkol ani to aké iskričky hrali v jeho očiach. Bol som v jeho rukách. Otrel sa stehnom o môj vzrušený rozkrok. Z môjho hrdla vykĺzol ston, ktorý pohltili jeho ústa. Dráždil ma a pritom sa so mnou iba zahrával. "Si prekrásny chlapec Haji, ani nevieš ako ma vzrušuješ. Chcem ťa mať, chcem sa v tebe hýbať , vyplniť tvoje vnútro." Tieto slová boli tie, čo ma donútili rozmýšľať. Toto predsa nie je normálne. Vôbec ho nepoznám. On mňa tiež nie, toto nie je dobré. "Prosím vás, nie. Toto nie je možné." Vytvoril som medzi nami priestor, ktorý ho donútil aby prestal so svojou predošlou činnosťou. "Myslel som si, že máš viac odvahy." Lišiacky sa na mňa usmial. Už to nebol ten učiteľ, ktorý bol v riaditeľni ani ten čo šiel po chodbe. "Ja....nie je vhodné aby mali učiteľ a študent hociaky pomer. Vidíme sa prvý krát a ja som ešte nikdy..." Bolo mi to trápne ale ešte v živote som nič s chlapom nemal. "Takže, ty si ešte len zajačik?" Sklonil sa nado mňa. "Môžem ťa priviesť do siedmeho neba milí Haji. Nemusíš sa báť. Ja viem čo robím." Z nejakého dôvodu som sa upokojil. Keď som chvíľu nič nerobil bral to asi ako súhlas, pretože ma začal bozkávať na krku, ktorý mám mimochodom veľmi citlivý. Rýchlim pohybom mi rozopol košeľu a stiahol mi ju z pliec, ktoré obdaroval motýlími bozkami. Jednou rukou ma ťahal za vlasy a druhá nezbedne masírovala môj rozkrok. Stonal som a snažil som sa zapojiť do hry aj ja. Len som nevedel ako. Moje dotyky boli neohrabané a celkovo mi to nešlo. Nevšimol som si ani kedy mi dal dole nohavice. Vysadil si ma na svoj pracovný stôl a vmiesil sa medzi moje stehná. "Vážne by sme nemali. Nechajte ma." "Psst, neboj sa. Nikto sa o tom nedozvie." "Ale..e...." Začal pracovať na mojom penise. Jemne ho spracovával rukou a keď si bol istý, že nevnímam, začal ma pripravovať na svoj vstup. Poviem vám, ten chlap vedel čo robí. Prsty vystriedali niečo väčšie čo moju pozornosť rozhodne upútalo. Zaťal som mu nechty do chrbta od bolesti. Nechal ma to predýchať. "Hlavne sa uvoľni Haji. Nechcem aby ťa to bolelo." V upokojujúcom geste ma hladil po chrbte a po vlasoch. "Prosím vás, nechajte ma. Ja to nechcem." Žobronil som ako malý chlapec. "Ale teraz je už neskoro milý Haji." Zasunul ho do mňa v celej jeho dĺžke a keby mi nezakryl ústa určite by to počula celá škola. Slzy, ktoré som nedokázal zastaviť ukazovali tú bolesť čo mi tento chlap spôsoboval. Veď hovoril, že to bolieť nebude. Chvíľu síce počkal, ale nestihol som sa ani spamätať a začal najprv jemne prirážať. Chcel som sa zbaviť toho tlaku, ktorý mi spôsoboval tú bolesť. No stalo sa niečo nečakané. Bolesť začala ustupovať a prichádzal dosiaľ nepoznaný pocit. Bolo to veľmi príjemné a každým prírazom sa to stupňovalo. Počkal kým vyvrcholím a až po mne sa spravil aj on. Položil ma na stôl tak aby som ležal a mohol všetko vydýchať. Poviem vám ten pocit, hnusný pocit zo samého seba sa dostavil skôr akoby som čakal. Cítil som odpor sám voči sebe. Ako som to mohol spraviť. Takana sa zatiaľ poupravoval a vo dverách sa ešte na mňa otočil. "Daj sa do poriadku a príď na vyučovanie." Spravil krok dopredu ale v tom sa zarazil. "A ešte niečo. O tomto sa nikto nedozvie." Vypochodoval prečo z miestnosti a ja som sa mohol dostať konečne do plnohodnotnej depresie. Som strašne odporné stvorenie. Chodil som dva roky s chlapcom, s ktorým som nič nemal a pri prvom stretnutí sa vyspím s nejakým nadržaným učiteľom. Čo som to za človeka? Pozbieral som svoje veci a obliekol sa. Svoje havranie vlasy som poupravil aby nevypadali ako hniezdo. Jedno viem. V tejto škole neostanem už ani minútu. Vybehol som von z budovy domov. Pobalil som si všetky veci odhodlaný, že idem ešte dnes domov. Domov do môjho rodného mesta. Pôjdem k otcovi a do starej školy. Radšej sa nechám mlátiť a využívať akoby som mal každý deň vidieť toho učiteľa. Jeho krása ma opantala na toľko, že som stratil rozum. Matke som povedal, všetko čo sa stalo ale samozrejme som vykreslil seba ako aktéra aby ju nenapadlo náhodou pána Takanu žalovať. Všetko zariadila a na druhý deň som sa mohol vrátiť k otcovi. Bola smutná, že ju opúšťam, ale musím to spraviť aspoň na určité obdobie potom sa k nej vrátim.

Po príchode k otcovi som sa stal zase tichým a utláčaným deckom. V škole si so mňa robili posmech, ale nebolo to nič oproti tomu čo som zažil. Po týždni som sa odhodlal navštíviť Saia, môjho bývalého priateľa. Bola to chyba, ale snáď mi odpustí.

Zaklopal som na jeho dvere a po pár minútach mi konečne otvoril. Zostal tam stáť ako oparený a ani sa mu nečudujem. Z príchodu mi okamžite priletela facka no nestihol som sa ani spamätať už ma drvil v objatí. "Sai...ja prepáč, že som tak odišiel. Spravil som chybu viem, dúfam, že mi odpustíš. Sai ty si môj život. Bez teba nemá význam žiť." Rozplakal som sa mu na hrudi a nechával sa upokojovať teplou rukou, ktorá ma hladila po chrbte. "Haji, to je v poriadku. Som tu stále pre teba aj keď si mi svojim odchodom ublížil." Neviete si ani predstaviť ako ma to mrzelo. To všetko čo sa stalo. Radšej som mu ale nepovedal o tom čo sa stalo. Doteraz o tom nevie a ani sa nedozvie. Nikdy by mi to neodpustil. Viem je to ďalšia chyba ale nechcem o neho prísť teraz keď som opäť s ním. Je to už rok po tom incidente a sme stále spolu a hlavne sme šťastný, no vždy budem mať čierny tieň na duši, ktorý nikdy nevybledne a bude ma ťažiť do posledného výdychu.

Kane plánuje, Kiro trpí

10. dubna 2012 v 20:17 | Kiro |  Celé storočie
Prepáč Lilith, je to oničom, ale na to si si už asi zvykla. Dúfam, že to aspoň dočítaš. =D


Príde až ku mne a zohne sa nado mňa. To vyhotovím za nebezpečnú situáciu a ovalím ho prvou vecou čo mám po zdravej ruke. Nanešťastie (moje) som zdrapil iba vankúš a ten mu otrieskal o hlavu. Avšak čo držím v ruke som si uvedomil až keď sa začal usmievať ako mesiačik na hnoji. "Čo je Vám tu smiešne?" Začalo mi to liezť na nervy. On je naozaj z kameňa? A potom som si to všimol. Červený, malý (podotýkam MALÝ) vankúšik. Čo som si myslel preboha? Že týmto omráčim upíra? "Ak ma chceš zneškodniť musíš použiť niečo viac, ako toto." S úškrnom ukázal na onu vec, ktorú som nenávistne zvieral v ruke. "A teraz mi ukáž tú ruku. Niečo ti na ňu dám." Vytiahol už spomínanú krabičku a vybral z nej striebornú tekutinu. Nechápavo som na to pozeral. Čo s tým chce robiť? Zrejme môj pohľad pochopil a tak sa dal do vysvetľovania. "Vieš, naše sliny sú síce liečivé, ale nie je dobré ani pre človeka ani pre upíra ak sa často používajú. Môže nastať otrava u človeka, alebo totálne vyčerpanie na strane upíra. A to ti poviem, že tú silu na teba potrebujem. Toto je niečo ako náhrada, tak sa neboj. Neublíži ti to. Rany sa hoja pomalšie ale za deň, dva o tom už ani nebudeš vedieť." Dokončil svoj monológ a začal mi to natierať na ranu. A že to štípalo to vám poviem. Mal som sto chutí mu ruku vytrhnúť a tú gebuzinu si dať dole. Po nekonečných mukách mi ruku konečne obviazal a teraz už nenávidenú krabičku dal bokom. Zapozeral sa na mňa prísnym pohľadom. V tej chvíli som sa cítil strašne previnilo. "Môžeš mi prosím ťa povedať, čo si robil?" Slová drvil medzi zubami akoby ma chcel rovno zabiť, ale ovládal sa. "Ja som sa len postavil. Zamotala sa mi hlava a už to bolo. Neudržal som sa na nohách." Snažil som sa to vysvetliť aby sa veľmi nehneval. "Prepáčte." Dodal som ešte a snažil som sa aby to znelo úprimne. Inak som necítil žiadnu vinu za to čo som spravil. Prečo by som s ním mal spať v jednej posteli? To teda nie. Ak si myslí, že si bude so mnou robiť čo chce tak to sa páprda šeredne mýli. "Kiro, prečo mi klameš?" Eh? Oči mi dobre že nie nevypadnú. Ako to mohol vedieť? Nechce mi hádam povedať, že číta myšlienky? Kane sa len záhadne pousmeje načiahne sa smerom ku mne. Ten chlap sa nepoučí. Zase sa chce o niečo pokúsiť. K môjmu prekvapeniu sa nepokúsil. Iba chcel provokovať, pretože zobral krabičku a vyšiel z izby. Už sa ani neotočil. Nepovedal ani slovo. Spravil som niečo? Teraz som sa už ale naozaj cítil previnilo. Neviem, no teraz ma mrzí keď sa na mňa Kane hnevá. Malo by mi to byť jedno, veď on ma premenil na toto čo som, ale aj napriek tomu ma to bolí. Chcem aby ma mal rád. Posmutniem. Zvalím sa do postele a napodobním ježka. Schúlim sa do klbka. Slané kvapky vody nechám voľne tiecť po tvári. Čo to so mnou je? Nemám ho rád tak prečo sa cítim tak zle? S veľkými výčitkami som po niekoľkých hodinách zaspal. A Kane? Ten sa tu už neobjavil. No nemohol som vedieť, že celú tú dobu ma zo svojej skrýše pozoruje.


Kane


Mrzí ma, že ku mne nie je Kiro úprimný. Bez slov odpochodujem z izby, ktoré nešetrne zatvorím. Nech s myslí, čo chce. Musí sa naučiť hovoriť mi pravdu inak nedospeje. Vyjdem na strechu a zoskočím na strom vedľa Kirovej izby. Pozorujem ho hodnú chvíľu a pritom ma napádajú samé hriešne myšlienky. Alebo skôr spomienky? To je fuk. Vrátim sa naspäť do domu. Mal by som mu už plánovať výcvik v plnohodnotného upíra. Predsa to nie je len tak bezvýznamná záležitosť. Jeden plán mám, ale ten zlyhal už v prvých mesiacoch a stalo sa to čoho som sa najviac obával. Teraz už nebudem môcť niečo nechať na náhodu. Musím si všetko vopred premyslieť. Samozrejme Kiro sa až tak nepremenil, to mu samozrejme nemôžem povedať. Ešte to neviem iste, ale jeho telo akoby stále bojovalo s tým čím sa má stať. Je príliš slabý a ani rany sa mu nehoja. Preto som musel ísť aj po diamantovú vodu. Šikovná vec. Kiro jej bude potrebovať veľa. Potrebujem sa o tom pozhovárať s vyššou vrstvou. Nie je to totiž až tak bežné. A že sa o ňom dozvedia mi nebude prekážať ak prežije.

Bože zase som jednému chlapcovi pokazil život. Začínam sa naozaj nenávidieť. Prečo nedokážem nájsť pokoj a šťastie? To musím stále niečo vyvádzať? Tichými krokmi prejdem skoro celý dom až do knižnice. Je tam pár kníh a hlavne nikto tam nebude rušiť.


Kiro


Už je to týždeň. Týždeň čo sa Kane neukázal. Bolo mu to jedno. Nech je urazený. On mu na to dôvod nedal. Zatiaľ sa spriatelil s tou mladou blondínkou. Aj keď meno mu neprezradila, vraj sa musí opýtať pána. A pán sa jaksy taksy vyparil. Bolo mu s ňou príjemne. Poznala aj výdobytky modernej vedy. Ale teraz na ňu nejak nemal náladu. Stále bol podráždený a unavený. Radšej za ním nechodila. Asi jej to prikázal Kane. No spomeň čerta a je za dverami. A to doslovne. Tá jeho mohutná vypracovaná postava ladne vchádzala do miestnosti. S miernym úsmevom zamieril rovno ku mne. Mal som sto chutí ho zdrbať ako malé decko. No toto som si k nemu nemohol dovoliť. Daroval mi nový život. Mal som k nemu chovať úctu. "Kane? Kde ste boli po celú tú dobu?" V mojom hlase bol až hmatateľný ten smútok. Aspoň sa spýtam. Sklonil sa ku mne a bruškami prstov mi jemne prešiel po tvári. Vyvolalo to vo mne zimomriavky. Chcel som to cítiť ešte raz. Aké bolo prekvapenie keď to zopakoval. "Chýbal si mi. Musel som niečo vybaviť, prepáč." Nenechal ma nič povedať. Prisal sa na moje pery a chcel ich dobyť. No ako ste si už stihli všimnúť som blbec a tak aj napriek tomu, že som po tom túžil som sa nenechal len tak. Začal som sa brániť, ale k ničomu to neviedlo. Prinútil ma ľahnúť si na posteľ a priľahol ma celým svojim telom. Jemne mi pritlačil stehno o rozkrok. Môj ston pohltili jeho ústa. Mal strašne šikovné ruky, ktoré ma každým dotykom viac presviedčali, že to chcem. Už som sa nebránil, ale ani nespolupracoval. Nechal som sa láskať a užíval si tú starostlivosť.
 


Krv nadovšetko

4. dubna 2012 v 23:40 | Kiro |  Celé storočie
Naozaj som nejak mimo mísu. Je to zvláštne keď sa už musíte dokopať k tomu aby ste vôbec niečo napísali. Ale tak aj keď je to len taká spatlanina tak dúfam, že sa to aspoň dá čítať.


Podišiel som k nemu a zdvihol som mu hlavu. Jeho pohľad bol taký smutný. Viem, že si želá iba jediné, umrieť. No ja mu to nedoprajem. Odomknem mu ruky z pút, zoberiem si ho do náruče a položím na posteľ. Správa sa ako handrová bábika, ale kedykoľvek môže zaútočiť. "Kiro. Ukončím tvoje trápenie neboj." Snažím sa hovoriť pomaly a zreteľne aby to dokázal spracovať. "T-ty ma zabiješ?" Na tvári sa mu objavil mierny úsmev. Ale vo mne to vyvolalo opačný účinok. Zamračil som sa na neho. "Nie, ale ukojím tvoj hlad. Pocítiš aké je keď sa ti hrdlom prelieva krv. Aké je uspokojiť svoju túžbu. To predsa chceš nie?" Ešte trochu preskúšam. Inak by to mal až príliš jednoduché. Ja mu ponúknem svoju krv, on sa napije a nakoniec sa z neho stane beštia. Tak to teda nie. Čo ma prekvapí je to, že chlapec pokrúti hlavou. On so mnou nesúhlasí? "Ja ten pocit nechcem zažiť. Nechcem byť monštrum. Nechcem zabíjať pre vlastnú existenciu." Na začiatok celkom dobré. Uvidíme ako sa bude vedieť ovládať ďalej. Je príliš slabý, takže ho môžem spokojne provokovať bez toho aby som sa ho musel báť a dávať si pozor. Chytil som ho za vlasy a pritiahol si jeho hlavu ku krku. Vzpieral sa ale iba slovne. Fyzicky na to nemal dostatok síl. Bol to nádherný pocit mať v rukách niečo tak bezbranné a momentálne aj krehké. "Pustite ma. Ja to nechcem. Ublížil by som vám." Stále niečo namietal aj keď to bolo márne. Vedel som, že za chvíľu povolí. Nemá až takú pevnú vôľu, ale napriek tomu dokázal veľa. Teraz to už hádam nebude chyba. Pritisnem si ho ku krku tak aby sa ho dotýkal svojimi perami. "Tak, Kiro. Napi sa." Chvíľu ešte váhal ale nakoniec sa predsa zahryzol aj napriek svojej vôli. Neskôr si to bude vyčítať, ale teraz je hlavné aby prežil. Ako náhle sa zahryzol, zmocnil sa ma pocit vzrušenia. Posadil som si Kira na seba a začal ho hladkať po celom tele. Určite si tie dotyky neuvedomoval, pretože by ma to robiť nenechal. Rukou som ho začal hladkať najprv hladkať po vzrušenom úde cez nohavice. No nestačilo mi to. ´Chcem tohto chlapca počuť vzdychať pod mojimi dotykmi.´ Prešlo mi mysľou. Okamžite som mu vkĺzol do nohavíc a začal ho dráždiť. V tej chvíli sa odtrhol od sladkej krvi a vydal ten najkrajší vzdych aký som počul čo ma nabudilo ešte viac. Stiahol som mu nohavice a opäť som si na seba položil . Vôbec sa nebránil, pretože sa ani nemohol. Bol len v mojich rukách. Viem som sviňa, že to zneužívam, ale nemôžem si pomôcť. Láka ma jeho vôňa, jeho telo, skrátka všetko. Pevne uchopím jeho úd. Najprv sa s ním zľahka hrajkám, ale potom to zoberiem smrteľne vážne. Zaručím mu orgazmus aký ešte nezažil. Tesne pred vyvrcholením ho nechám aby sa do mňa zahryzol. Bude to pre neho niečo nezabudnuteľné a ja ušetrím trochu krvi. "Kiro, oddýchni si. Teraz budeš musieť nabrať veľa síl aby si zvládol výcvik." Ani som mu to nemusel hovoriť, pretože ten malý špunt spí ako nemluvňa. Zoberiem si ho do náručia a vypochodujem s ním z tejto hroznej miestnosti. Nemám na ňu práve príjemné spomienky. Trochu ho poumývam v kúpeľni a polonahého si ho vezmem k sebe do posteli. Na rade som ja. Po tom čo si uľavím od vzrušenia v sprche zaleziem pod rovnakú perinku ako Kiro. Som predsa len človek istým spôsobom. Aj my máme svoje potreby, ale na Kira by som si nedovolil siahnuť. Nie som až také zviera. Počkám si na neho, až to bude chcieť on. Nebudem ho do ničoho nútiť. Predsa je to len slabá povaha. Pred tým ako sa poberiem do večných lovísk ešte rozmýšľam o všetkom čo som spravil. Dúfam, že prorok upírov nemal pravdu a podarí sa mi nemožné. Náhle všetky moje myšlienky zmiznú a užívam si krásne sny, v ktorých som hlavná postava spolu s krásnym nevinným chlapcom. Aspoň som si to o ňom myslel.



Kiro

Vnímam okolie, no na to aby som otvoril oči a pozrel sa navôkol mám príliš málo síl. Cítim sa akoby ma prešlo stádo byvolov. Čo sa vlastne stalo? Vôbec nič si nepamätám. Asi iba toľko, že som opustil svoju izbu a potom? Potom mám už totálne okno. Snažím sa na to spomenúť už niekoľko hodín čo tu ležím. Zaujímalo by ma čo sa so mnou stalo. Ten pocit čo ma ťažil odkedy som sa stal upírom zmizol. Vnímam čudné zvuky a mrvenie sa osoby vedľa mňa. Počkať! Osoby? Vedľa mňa? Donútim sa otvoriť oči a nakloniť hlavu tým smerom. Kane? Je to zvláštny pohľad. Spí, ale je nepokojný. Žeby nočné mory? Pozbieram čo najviac síl aby som sa k nemu mohol dokotúľať. Nahnem sa nad neho. Takmer sa dotýkam jeho bezchybnej pleti svojimi perami. "Kane, zobuď sa." Zarazím sa. Môj hlas je taký chladný a vôbec sa neláme akoby som to očakával. "Kane, no tak. Je to len sen." Zatrasiem s ním. Predsa sa musí zobudiť. Pohli sa mu viečka, ale oči predsa len neotvoril. Prebral sa, to je jasné, no prečo sa na mňa nepozrie? Nechce aby som videl jeho slabosť? Asi by som mal odísť a nechať ho osamote. Odkotúľam sa opačným smerom ako som sa dokotúľal. Zvesím nohy z postele a všetkého čo mám poruke sa snažím pridržať aby som nespadol. Bohužiaľ platí zákon schválnosti a k väčšej smole aj gravitácia tak sa okamžite, voľným pádom, rútim k zemi. Môžem vám povedať, že dopad bol pomerne dosť bolestivý. S vŕzgotom postele sa ku mne dorúti Kane. "Preboha, čo to stváraš?" Pozerám po ňom ako po debilovi. Nedošlo mi ani jedno slovo, ktoré vyslovil. "Kiro, ty krvácaš!" Prudkým pohybom bol u mňa na kolenách a prezeral mi ruku. Ani som si neuvedomil tú bolesť, pulzujúcu mi v pravej ruke. Až teraz si všimnem, že sú všade črepiny. Ja som niečo rozbil? "Prepáčte mi to. Ja..ja som nechcel." Nahodím previnilí kukuč a Kenov zarazený výraz hneď vystrieda milí celkom aj priateľský úsmev. Iba zakrúti hlavou. Zodvihne ma zo zeme a posadí na posteľ. "Počkaj tu. Hneď prídem." Nevenuje mi už ani pohľad a vypochoduje z izby. Trochu ma to zamrzelo. Doprčic na čo to myslím? Asi som sa zbláznil. Po niekoľkých minútach vstúpi do miestnosti malá, celkom sympatická blondínka. Podľa oblečenia to bude určite slúžka. Pokloní sa mi, čo teda vôbec nechápem a začne zametať črepiny. Chvíľu po nej príde aj Kane s podivnou krabičkou. Premeriavam si ju s nepriateľským pohľadom. Ak ma bude chcieť ošetriť tak mu veľmi rád vysvetlím, čo mi môže. So šibalským úsmevom čakám kým príde ku mne. Ešte pred tým sa však zastaví pri blondínke. Niečo jej pošepká do ucha. Kývne hlavou a zase vycupitá z izby. Ostaneme tu len samy dvaja. Ak sa ma čo i len dotkne tento chlap tak prisahám, že živý odtiaľto odíde iba jeden.

Správna voľba?

18. března 2012 v 18:42 | Kiro |  Celé storočie
Prepáčte, že to tak flákam. Ake keď som stratil niť k poviedkam, ale to totálne všetkým. Snažím sa zapájať všetky moje zmysli a mozgové bunky ale vždy z toho vznikne katastrofa. A je mi ľúto, že vám tú katastrofu už opäť dávam čítať. Preto už ani neverím, že by som sa mohol dočkať nejakého toho komentíku.
Táto kapitolka je venovaná jedinej čitateľke (aspoň podla komentov) Lilith.


"Kiro!" Okamžite k nemu pribehnem. Oči má celé zastrené a zafarbené do červena. Ovláda ho hlad. Je to priskoro, mal predsa ešte vydržať. "Kiro, to som ja Kane. No tak Kiro." Zatrasiem s ním v domnienke, že by mohol prísť ku zmyslom. Blondínka je už dávno zabudnutá. Moju pozornosť upútala len táto osoba, ktorá sa zmieta v mukách. Bráni sa. Ešte sa nezmieril s tým čo sa z neho stalo. "Musíš odolať. Prosím. Musíš sa to naučiť." Žiadam pred ním na kolenách ako malé decko. Prvé kŕmenie je obzvlášť dôležité. Niekedy dokonca môže rozhodnúť či sa z neho stane krvilačná šelma alebo slušne vychovaný upír. Dúfam, že to bude to druhé, nerád by som stratil aj jeho. Jeho červené oči sa zapozerajú na môj krk. "Prepáč, nemôžem ti to dovoliť." Očividne ma nepočúva, keďže sa začne približovať k môjmu krku. Zastavím ho, čo sa mu ani trošku nepáči. Začne vrčať a trhať sa, no so mnou to ani nepohne. Moja úloha je rovnaká. Nauč ho ovládať sa. Jednou rukou mu chytím tie dve jeho a druhou ho chytím pod krk. Predsa nemôžem dovoliť aby ma pohrýzol. Zodvihnem ho a zanesiem do jednej tajnej miestnosti. Slúži na cvičenie neposlušných upírov a on ním práve je. Hodím ho na posteľ a zatvorím dvere, ktoré následne zamknem. Toto budú veľmi zaujímavé dni. Len čo sa otočím je pri mne, snaží sa dostať aspoň kúsok krvi. Hlad ho našťastie trošku spomaľuje, takže bez zbytočnej námahy ho prišpendlím k stene, z ktorej visia dve pevné reťaze. Predlaktím mu prirazím krk k stene a druhou rukou sa snažím uväzniť jeho tenučké ručičky do pevných okov. Trhá sa a len tak sa nedá čo mi prácu ešte viac sťažuje. Prečo som sa len do tohto znova namočil. Povzdychnem si keď je Kiro už zneškodnený. Pohladím ho po tvári, keď sa už dá, že sa upokojil no opak je pravdou. Len čo sa ruka k nemu priblíži vyštartuje po nej ako po koristi. Okamžite ju stiahnem späť. Toto bude ťažké. Sadnem si oproti na kreslo a pozorujem ho. Nič iné ani robiť nemôžem. Nemôžem mu pomôcť a už vôbec nie ho nakŕmiť. Stálo by ma to život a zdivel by. Ani si neviem predstaviť akú spúšť by spravil.



"Kane?" Ozve sa chrapľavý hlas z opačného konca tmavej izby, ktorú osvetľujú iba sviečky. Okamžite to upúta moju pozornosť. Žeby sa začal ovládať. Napadne ma ako prvé. Už sú to tri dni čo ho sem pripútal. Tri dni plné nárekov, vrčania, hluku, ktorý robil len aby dostal trochu krvi. Keď nič z toho nepomáhalo začal prosiť o smrť. Bolo to hrozné. Ten pohľad na nevinného chlapca, ktorého postihol taký osud. Teda nie nepostihol. Ja som mu ho zariadil. Nikdy si to neodpustím. Mohol mať už pokoj. Pokoj od života. Bol by so svojou rodinou aj keď neverím, že niečo také existuje. Nemusel by sa takto trápiť. Ale na ľutovanie je už príliš neskoro. Zodvihnem sa z kresla a pomalými krokmi k nemu pristúpim. Už aj pohľad prezrádza, že je na pokraji svojich síl. Viac už nevydrží to je isté. "Kiro? Vnímaš ma?" Pokúsim sa s ním nadviazať konverzácia. Nič iné ma nepoteší viac ako odpoveď, ktorej sa mi od neho dostalo. "Vnímam, č-čo sa to stalo? A prečo sa nevládzem pohnúť?" Začal na mňa sypať otázky. Asi nebol až tak vyčerpaný ako som si myslel. "Prahol si po krvi, ale tú som ti ešte nemohol dopriať. Aj teraz sa len tak, tak udržíš aby si po mne nevyštartoval. Si tu už tri dni. Celkom krátko na to, že si sa začal preciťovať z toho tranzu." Tak teraz toho vie viac než dosť. "Kane, dovoľ mi umrieť. Tá bolesť je neznesiteľná." Preboha. Toto nemyslí vážne. Po tom čo dokázal chce umrieť? Nie, ešte musí vydržať. On to dokáže. Ja mu verím. "Prosím." Šepne ešte do už prázdnej miestnosti. Nemohol som tam ostať. Musím si ísť prevetrať hlavu. Poukladať si spomienky. Trošku ich ukryť pred sebou samým.

´ Je mu tak podobný. Tiež ťa žiadal o smrť. Ale aj jemu si odmietol splniť toto želanie. Spravíš dobre ak necháš tohto žiť? Čím sa tento líši od toho pred ním. Všetci sú rovnakí. Nemáš na to vychovať dobrého upíra. Si na to príliš mäkký.´ Už zase tá moja zlá stránka, ktorá sa ma vždy snaží presvedčiť o opaku. ´Nie. To nemáš pravdu. Nie je ako on. Kiro sa dokáže ovládať. Už nespravím takú chybu. Nebudem na neho mäkký. Radšej nech ma nenávidí akoby sa z neho malo stať monštrum.´ Bohužiaľ druhá stránka má tak trochu pravdu. Nie som si istý, či som spravil dobre. Asi bude predsa len lepšie ak ho zabijem. ´Vidíš. Takto by si mal rozmýšľať. Sprav to skôr ako to spraví niekto iný.´ ´Ako, že niekto iný? Kto by ho chcel zabiť. Veď je to len mláďa.´ Nerozumiem tomu. ´Starší upíry nemajú radi nové prírastky. Radi sa s nimi pohrajú a potom si z nich spravia potravu. Navyše, tento má až príliš lákavú krv na to, že je upír. Všimol si si nie? Pre iných upírov to bude veľké pokušenie. A sám vieš akí sú, neudržia svoje chute na uzde.´ Hlas v mojej hlave sa oplzlo zasmeje. Bože čo mám za úchyla v tej hlave. Zatrasiem hlavou s cieľom vyhnať z nej ten druhý hlas. Pravdepodobne sa to podarilo, pretože ma už neotravuje.

"Je už neskoro." Prehovorím do tichého lesa. Takmer tichého. Vietor sa hrá z listami a vytvára neopakovateľné skladby. Toto miesto je balzam na dušu. Mal by som sa ísť pozrieť na Kira ako je na tom. Je už dosť dlhú dobu sám tak dúfam, že nič nevyviedol.

S ladnosťou motýľa zoskočím zo strechy. Oprášim si kabát a v tej chvíli akoby sa podo mnou zem zľahla. Objavím sa v pohodlnom kresle naproti Kira. Ani o kúsok sa nepohol a zdá sa, že je v bezvedomí. No ono stať sa plnohodnotným upírom nie je med lízať. Po hodine sa Kiro prebral. Trošku dezorientovaný, ale vníma to je hlavné. Rozhodol som sa ho viac netrápiť. Len dúfam, že to nie je chyba, ktorá bude stáť životy mnohých ľudí.

Kam dál